Naša Ava nebola spokojná so svojím bývaním, preto sme museli spraviť zásadné úpravy. Pre jej maximálne pohodlie bolo potrebné vyrobiť poriadne zateplenú búdu, pričom sme sa rozhodli pre dvojpriestorovú konštrukciu.
Plánovanie
Prvoradé bolo plánovanie miestností. S Avou bola pri tom opäť veľká zábava a ako vidíte, s Mimou sme nič nenechali na náhodu. Takto precízne a na mieru zameraný pôdorys má asi len máloktorý psík.
Konštrukcia
Konštrukciu búdy som navrhol ako dvojplášťovú – vnútorná stena sa vôbec nedotýka vonkajšej a je celá uložená v tepelnej izolácii. Vnútorná priečka nie je pevná, čo Ave umožňuje pohodlnú „letnú prevádzku“: po jej vybratí sa môže v celom priestore bez problémov natiahnuť. V zime je priečka na svojom mieste, aby sa mohla príjemne schúliť na svojom slamníku. Steny „spálne“ sú navyše vybavené páskou so suchým zipsom, na ktorú sa uchytáva zimné prešívané čalúnenie.
Mierne spádovaná zateplená strecha sa dá jednoducho zložiť pri upratovaní. Pre maximálny komfort je navyše vybavená pružným tesnením, aby dovnútra nikde nefúkalo.
Zvnútra je celá búda natretá ekologickou olejovou farbou, aby sa dala dobre umývať. Vonkajší plášť je obložený tatranským profilom s bielou lazúrou, aby ladil so zvyškom domu.
A výsledok veru stojí za to
Do poslednej chvíle sme nevedeli, ako Ava na svoj nový domček zareaguje, no zabývala sa okamžite. Z búdy sa teraz ozýva len spokojné odfukovanie a veľmi rada v nej oddychuje. S Mimou si občas vravíme: „Kde je Ava?“ No kde by bola – „je u seba“.
Keď sme sa sem prisťahovali, nemali sme poriadnu posteľ, tak to bol vôbec prvý projekt v Zálesí. Tak som zmajstroval parádnu masívnu, s vysokánskym matracom, z ktorej sa pohodlne zosadá. No neostala mi energia a hlavne mi chýbala inšpirácia, aby som spravil aj nočné stolíky. Teraz po viacerých rokoch som upratoval u ocka v dielni a do ruky sa mi dostal odrezok fošne. Uvidel som v ňom budúce nohy nočného stolíka, lebo mal presne takú dĺžku ako som potreboval. Potajomky som teda začal stružlikať nočný stolík, čo som presne na mieru dopasoval v podrobnom návrhu do našej spálne. Malo to byť prekvapenie pre moju Mimu k jej narodeninám, tak preto tie tajnosti. Chcel som ho celý spraviť klasickými stolárskymi technikami, tak som si strojne pomáhal iba minimálne. A bolo to celkom prekvapivé, že až tak veľa času som tým nestratil. Hlavne sa mi zdá, že presnosť sa dá ručne dosiahnuť jednoduchšie, lebo netreba mať toľko všakovakých prípravkov a nič netreba dlho nastavovať.
Ručná práca je opresnosti.
Značenie dreva rysovacím nožom krásne vedie dláto aj pílku do rezu a je to na desatinku presné.
Ako na to?
Popravde návrh trval trochu dlhšie. Vlastne som ten správny dizajn hľadal niekoľko rokov. Možno nie je originálny a možno som ho originálny ani nechcel. V skutočnosti som hľadal klasickú formu.
Inšpirácia u tradičných stolárov
Roky ma fascinujú tradičné postupy ako ich popísal André Jacob Roubo, či dodnes praktizuje Youtube hviezda stolárov – Paul Sellers. Idem nechať oči na šikovnosti japonského stolára Natsuki Ishitana, ktorý krásne spája moderné stroje s ručnou klasikou.
Príprava materiálu a nástrojov
Snažil som sa každé drevečko orientovať tak, aby mi žiaden suk nezasahoval do spojov, rezy som viac – menej robil tak, aby vlákna dreva boli orientované maximálne jedným smerom, čo mi malo uľahčiť hobľovanie. Nie vždy sa to podarilo, a tu mi sakrametsky poslúžili poriadne naostrené nástroje, hlavne hoblík, ktorý si poradil i s problematickými miestami, kde som zašiel aj trochu „proti srsti“. Najprv šlo brúsenie celkom ťažko, ale už som sa dosť dobre naučil nástroje nabrúsiť tak, že sa dá nimi holiť a ostrie je zrkadlovo lesklé. Pre niekoho možno zbytočnosť. Ale ja by som poradil si to najprv vyskúšať. Rozdiel je významný.
Výroba
Podľa pripravených plánov išla výroba krásne od ruky. Veľmi si musím pochváliť kvalitné hoblíky, ktorých ostrie zanecháva povrch dreva nádherne zamatovo hladký, a to tak dokonale, že som povrch musel na záver jemným brúsnym papierom nebadane zdrsniť, aby dobre prijal povrchovú úpravu.
Japonskou pílou sa režú čapy neuveriteľne presne, rez zanecháva tento zázrak krásne hladký. Principiálne rezy som robil pílkou ryoba, jemné čapy pílkou dozuki, obe od slávnej firmy Gyokucho. Vďaka presnosti zostavené stolíky držia pohromade už pri zložení bez lepidla. Ostatne – celú konštrukciu som robil bez použitia akýchkoľvek kovových spojovacích prvkov.
Povrchová úprava
Keďže stolíky patria k masívnej posteli, tu som nad povrchovou úpravou nemusel špekulovať a použil som rovnaký voskový olej ako na posteľ, tak aj na stolíky. Vlastne až na výnimky drevo inak ani povrchovo neošetrujem. Myslím, že príjemnejší pocit sa ani nedá dosiahnuť a polyuretánové a podobné úpravy iba robia z nádherného dreva obyčajné plasty.
Dávnejšie sme dostali od mojej milej švagrinky nádherné ručne robené nábytkové úchytky „na dáky projekt“. Ja som na ne celkom zabudol, ale keď už Mima stolíky slávnostne dostala, tak s tými dvoma nádherami docupkala a sadli tam ako keby boli odtiaľ.
Ocino mal na dvore dlhé roky nie práve najlepšie uložené rezivo borovice. Dosť zapršalo, trochu ho napadli škodcovia a niečo s nim už ozaj treba robiť, lebo sa načisto zničí. My sme s Mimou už dlhšie rozmýšľali, že je trochu „na palicu“ zbierať kuchynský bio odpad do nádoby, aby som s ním v sobotu letel na zberný dvor. Nemáme veľký trávnik, ale i tak s pokosenou trávou znova iba na zberný dvor musím chodiť. Riešením by bol kompostér, v ktorom by sa organická hmota elegantne spracovala sama. Tak toto rezivo sa akosi samo núkalo, aby som z neho vyrobil kompostér.
Na začiatku bola kopa poškodenej borovice
Toto je skutočne veľmi jednoduchý projekt. Zásada, že presnosť sa vypláca platí aj tu, ale v princípe je to len kopa doštičiek s presne vyrezanými zubmi, čo do seba zapadajú.
Inšpirácia v zrube
Najprv som rozmýšľal nad systémom pevných kolov, do ktorých by sa zasúvali drevené diely. Komplikácia bola v uložení kolov tak, aby boli zakopané presne, tiež som mal obavy, čo sa s nimi stane, až prehnijú. Ale nápad viazať rohy ako na zrube som dostal celkom náhodou, keď som s mamičkou skladal pieskovisko môjmu synovcovi Miškovi. Geniálne jednoduché samoväzné rohy len vďaka do seba zapadajúcim čapom.
Príprava materiálu
Rezivo som mal v dosť smutnom stave, tak som vyslovene zlé kusy povyrezával a naskracoval na surovú dĺžku (+2 až +5 mm) pokosovou pílou. Takto pripravené doštičky som ohobľoval z jednej strany a hrúbkovačkou som ich zrovnal do rovnakej hrúbky zo strany druhej. Zhobľoval som do rovna jednu stranu dosky a na cirkulárke som ich všetky spílil na rovnakú šírku a dĺžky. Vyšlo mi to na dosky dlhé 600 a 800 mm, široké 95 mm a hrubé 26 mm.
Do posuvného prípravku na pravé uhly som si pomocou dištancov spravil prípravok, pomocou ktorého som na koncoch každej dosky vypílil zárezy na kolmé dosky. Z týchto zárezov už bola hračka ostrým dlátom vyseknúť zvyšný materiál, aby tak vznikli do seba zapadajúce čapy a jedna doska krásne zapadala do druhej. Čapy som spravil len tak hlboké, aby bola medzi doskami cca 20 mm široká medzera. Dočítal som sa totiž, že kompost by mal byť dobre vetraný.
Povrchová úprava – Shou Sugi Ban
Všeobecne je známe, že skarbonizované drevo odoláva vrtochom počasia lepšie ako surové. Japonci technikou Shou Sugi Ban, kde povrch dreva spálili na uhol, chránili svoje stavby pred požiarmi, hnilobou i vodou po dlhé stáročia. Ja som teda svoje kompostovisko hádam na pár rokov ochránil tiež. Poriadne som povrch spálil do čierna a aby sa zuhoľnatelý materiál veľmi nedrolil, napustil som ho aj ľanovou fermežou. Uvidíme koľko rokov takáto úprava dreva pridá môjmu kompostéru. Predsa je to len agresívne prostredie. No na pohľad to vypadá dosť dôveryhodne.
Pred Vianocami sa vždy trápime, že čím potešiť našich najbližších. Ja už niekoľko sezón odmietam podľahnúť nákupnému šialenstvu a darčeky vyrábam. Pre dospelých to je možno trochu zložitejšie ako pre môjho maličkého synovca Miška. Lebo je predsa každému chlapovi jasné, čo potrebuje maličký chlapec. Predsa parádne fáro. O tom som nepochyboval ani sekundu. Rovnako mi bolo jasné, že môj Miško nemôže dostať auto z dákych čínskych plastov. S drevom mi to ide a na výrobu hračiek je to ideálny materiál.
Ako sa mi to už tradične stáva, realizácia triviálneho nápadu bola trochu zložitejšia ako som počítal na začiatku. Preto sa s Vami podelím milí oteckovia a strýkovia so skúsenosťami, aby ste prípadné váhanie mohli hodiť za hlavu a projekt ešte do týchto Vianoc stihli.
Poprosím Vás ale, môj dizajn nie je možné komerčne kopírovať. Tento návod má iba pomôcť ockom a strýkom na výrobu autíčka pre osobnú potrebu.
Kolesá boli najväčšou výzvou
Dlho som hľadal O-krúžok, či tesnenie, ktoré by mi vyhovovalo. No nič nebolo aktuálne dostupné, pneumatiky som si musel zlepiť sám z guľatiny.
Ako na to?
Začať bolo treba pri návrhu dizajnu. Jasné mi bolo, že detská ruka potrebuje oblé tvary bez hrán a zbytočných výčnelkov. Veľkosť som odhadol z vlastných spomienok. Iritovali ma malé autíčka, ktoré nemohli dosiahnuť dostatočnú hybnosť na inom ako dokonale rovnom materiáli. Navyše sa malé autá ľúbili schovávať na najnedosiahnuteľnejšie miesta. Auto musí byť proste veľké a ťažké. Ideálny materiál je v tomto prípade homogénny buk.
Základný tvar
Anglický klasický šporťák v zjednodušených líniách „mydielka“, čo sa v predstavách môjho Miška zavŕtava do vzduchu ako strela. Ešte neopracovaný kváder sa dal pohodlne upnúť do stojanovej vŕtačky, tak som do neho hneď na začiatku navŕtal diery D=8 mm na osky kolies, ktoré by sa mi do oblého tvaru vŕtali veľmi zle. Hoblíkom som potom zhobľoval pozdĺžne strany do obla. Prednú a zatnú časť auta som nahrubo opracoval dlátom a dokonale zaoblil rašpľou. Nakoniec som šmirgľoval v dlani stále jemnejším brúsnym papierom. Od zrna 80 po 400. Športiak musí byť predsa naleštený.
Kabína
Zo zvyšku dreva som si hoblíkom spravil krátky valček, ktorý som šikmo zrezal do klinovitého tvaru kabíny. Samozrejme zase prišla na rad rašpľa, ktorou som zaoblil čelné „sklo“ a veľa brúsenia v dlani. Mäkká dlaň pomáha dosiahnuť organické tvary.
Disky kolies
Základný kruhový tvar disku kolesa som vyrezal vykružovacím vrtákom s dierou v strede. Takto pripravený polotovar som pomocou skrutky M8 s podložkami z každej strany upol do sústruhu, kde som najprv spravil stredný jarček v ktorom bude neskôr umiestnená pneumatika. Potom som opatrne vysústružil prednú a zadnú stranu. Neurobte chybu ako ja a skrutku čo Vám bude slúžiť ako tŕň v sústruhu kupujte čo najpevnejšiu. Mne sa to nezdalo, ale „maslová“ skrutka sa v sústruhu citeľne ohla. Pri sústružení sa preto neponáhľajte. A pozor na presnosť! Kolesá musia byť dokonale rovnaké. Minimálne pár predných a pár zadných.
Pneumatiky
Bolo by ideálne použiť hotové tesnenie. Bohužiaľ žiadne nebolo aktuálne dostupné, tak som použil mäkkú gumenú guľatinu lepenú špeciálnym lepidlom na gumu. Je to v podstate pružné sekundové lepidlo v dvoch zložkách. Pripravil som si adaptér na lepenie – akúsi rúročku v ktorej sa stretávali lepené konce. Ale nakoniec som to lepil iba v rukách a viac párov. Lepidlo, ktoré sa zo spoja tlakom vytlačilo mi totiž škaredo dolepilo pneumatiku i kde nemalo. A lepší adaptér, ktorý by profil neobopínal v mieste spoja sa mi už robiť nechcelo.
Osky kolies
Tie som pripravil ako akési „klince“ z bukovej guľatiny. Znova v sústruhu. Táto časť je brnkačka, ale opäť si treba dávať pozor na presnosť. Nechceme, aby nám kolesá tancovali, ale tiež chceme, aby sa volne otáčali.
Montáž
Kabína je prilepená lepidlom na drevo. Dávajte si pozor, aby vám lepidlo nevytekalo z lepeného spoja. Robí to nepekné čmuhy, ktoré je skoro nemožné odstrániť bez intenzívneho brúsenia. Kolieska som prilepil do trupu epoxidovým lepidlom, ktoré vyplnilo medzeru medzi kolíkom a dierou. Kolík som totiž robil o desatinku tenší ako je diera, lebo som chcel aby so točilo volne. Koliesko je dobré dať medzi plastové podložky, aby netrelo o bok kolíka a o trup. Nezabudnite na vôľu medzi trupom a kolesom. Z vizitky som si spravil dištanc, ktorý aj zabránil, aby lepidlo vtieklo do kolesa. A aj to som pre istotu bohato namazal bielou vazelínou.
Povrchová úprava
Napúšťanie olejom dá drevu krásny zamatový vzhľad a povrch fantasticky impregnuje. Pre ešte luxusnejší pocit na dotyk som celú hračku dokonale preleštil voskom.
Keď som naposledy vyrábal drevenú skrinku pod betónové umývadlo, veľmi sa mi zapáčila robota s týmto čertovsky tvrdým drevom. Prečo teda neskúsiť aj niečo iné? Stolík v obývačke sa nám už rozpadal (Aká náhoda! IKEA Lack za 15 € z kvalitného papundeklu?), tak som začal s plánovaním. V podstate sme sa s Mimou zhodli, že nový by mal byť +/- rovnako veľký, snáď o 5 cm hlbší a 5 cm vyšší. Rozmery som teda mal.
Ale forma sa rodila dlho. Učaroval nám tradičný dizajn európskeho stolárskeho remesla, vidiecky štýl a kvalitné materiály. To som musel dodržať za každú cenu.
Na agát platí len kvalitné náradie
Pokiaľ nie je Vaše dláto ostré ako britva a do zrkadlova vyleštené, čakajte problémy. Ostrý pílový kotúč, čo je perfektne vyvážený je povinné vybavenie.
Ako sa stolík rodil
Celkovo som robil na stolíku cez dva mesiace, ale je to práca s veľkými prestojmi, keď som sa musel venovať iným veciam. Bohužiaľ, Mima k nim nepatrila, za čo sa jej veľmi ospravedlňujem. Aspoň popíšem základné etapy.
Návrh
Nudný boj medzi návrhmi a pocitmi, keď už-už viem ako by to malo vypadať, ale svoje myšlienky musím hodiny konfrontovať okukávaním dizajnu po internete.
Príprava materiálu a konštrukcia
Na stolársku vlhkosť vysušené rezivo bolo neomietané, s množstvom prasklín a dier. Agát nerastie práve ako najrovnejší strom a s tým sa treba zmieriť. Musel som zo surového reziva napíliť pekné dosky, ktoré som po ohobľovaní hrán lepil do potrebných šírok. Nemal som ani dosť hrubý hranol na nohy. Tu som si musel pomôcť zlepením štyroch skosených dosák v hrane tak, aby nebolo poznať, že neide o jednoliaty kus dreva.
Rybinový spoj zásuvky
Na konštrukciu som používal tradičné stolárske spoje a vyhol som sa tak akémukoľvek šróbikovaniu i klincovaniu. Odmenou je super pevnosť. Ale tá prácnosť je naozaj veľká. Rybinový spoj na zásuvke, množstvo drážok, vnorených čapov a frézovania. Bez novej píly Dewalt DW745 by som si nebol poradil. Ale i tak som si musel najprv vyrobiť množstvo pomocných prípravkov.
Poriadna konštrukcia si vyžaduje presnosť. Akákoľvek tolerancia sa môže vypomstiť. Do samého konca som tŕpol kde sa nasčítajú všetky chybičky. Ale oplatilo sa rezať presne. Nakoniec zapadol každý diel presne na svoje miesto a aj zásuvka kĺže ako po masle.
Povrchová úprava
Môj stolík nemal vypadať ako z výrobnej linky vypadnutý kus dreva. Chcel som preň dosiahnuť jedinečný charakter a povrch pohľadových plôch som dôkladne vykartáčoval. Vyniknúť krásnemu drevu pomôže prírodné olejovanie. Olej bol pigmentovaný pre zvýraznenie kartáčovania.
Úchytka zásuvky je posledná finesa
Hodiny hľadania po webe, keď som len krútil nespokojne hlavou nad nepreberným množstvo úchytiek z ktorých som si nevedel vybrať skončili sklamaním. Všetko mi prišlo veľmi prečačkané, drahé, alebo nekvalitné. Našiel som na eBay perfektné ručne kované úchytky, ale čakať na ne vyše mesiaca som nervy fakt nemal.
Zámočnícka robota
Dostal som ale nápad ako si pomôcť. Z obyčajnej železnej skrutky, ktorú som poriadne dokaličil kladivom a pilníkom sa vykľula celkom podarená úchytka. Ohnutý veľký klinec rovnako dotlčený zapadá do vyvŕtaných otvorov po stranách hlavy skrutky a tá je cez veľkú podložku zozadu priskrutkovaná do natiahnutého závitu M4. Všetko som to vyleštil a chemicky začiernil.
Obyčajne sa hrdím, že toto a tamto je celkom jednoduché, ale tento projekt mi poriadne vyskúšal trpezlivosť. Všetko čo som si naplánoval trvalo neskutočne dlho. Hlavne som potreboval pozháňať veľmi veľa materiálu, ktorý nebol bežne dostupný. I samotné hľadanie a skúmanie betónových zmesí nebolo ľahké. Veľmi som závidel Američanom. Lebo u nich sa dajú betónové zmesi podľa všetkého kúpiť bežne už hotové. Mne by tak odpadlo mnoho hodín skúmania komponentov. A vôbec nemám teraz dobrý pocit z toho, že som si to vyrobil od základu.
Ani samotná skrinka nebola ľahká. S drevom mi to v celku ide, ale s agátom som ešte nepracoval. Ale boli to skôr milé prekvapenia a tento materiál sa mi veľmi zapáčil.
Betónové umývadlo
Forma
Celý projekt betónového umývadla stojí a padá na dobrej forme. Ja som sa rozhodol pre jednorazovú formu z polystyrénu. Polystyrén sa ľahko opracováva brúsením i rezaním, horšie to je z jeho povrchom, ktorý je potrebné dokonale vyleštiť. Základom bolo perfektné vytmelenie a záverečné nastriekanie farbou, až sa forma leskla.
Betonáž
Mikroarmovaný betón upravený superplastifikátorom som lial do pripravenej formy. Pri takto malom objekte som nepoužil dodatočnú armatúru. Extrémne dôležité je povrch formy opatriť separačným náterom, aby šlo umývadlo bez poškodenia ľahko vytiahnuť z formy. Ja som si vyrobil separačný prostriedok zo zmesi karnaubského a včelieho vosku. Betón bol takto po vyschnutí perfektne hladký až lesklý.
Brúsenie
Pre dokonalé vybrúsenie plôch je nevyhnutné použiť diamantové brúsne kotúče. Pre tento projekt som si zohnal kotúče z Číny za smiešny peniaz a milo ma prekvapila kvalita. Brúsil som postupne kotúčmi zrnitosti 50, 100, 300, 500, 800.
Morenie a leštenie
Pre zníženie nasiakavosti betónu som okrem vodotesniacich prísad do betónu povrchovú vrstvu opatril špeciálnym hydrofobizačným prípravkom. Po dokonalom vyschnutí som umývadlo napustil karnaubovým voskom a dokonale rozleštil.
Agátová skrinka
Úprava reziva
Našťastie sa mi podarilo zohnať parádne agátové rezivo vysušené na stolársku kvalitu. Neomietané dosky som si zhruba naformátoval a z jednej strany ohobľoval. Agát sa opracováva pomerne dobre, ale je tvrdý ako čert a treba si dávať veľký pozor na smer kresby, lebo sa mi dosť vytrhával keď som ho hobľoval i len trochu „proti srsti“. Prekvapilo ma ako farbí ruky.
Lepenie
Jednotlivé dosky som k sebe lepil do funkčných dielov s malým presahom, lebo som sa bál ako sa bude finálne opracovávať. Ale bolo to zbytočné, lebo agát sa mi fantasticky brúsil a strach z možného praskania a vytrhávania nebol na mieste.
Čapovanie a skladanie
Agát je čertovsky tvrdý. Chcel som robiť všetko klasickými stolárskymi technikami, ale dláta plakali keď som sekal čapy. Zato pílenie šlo perfektne. Povrch rezu bol ako vybrúsený pásovou brúskou. Alebo mám dobrú čapovaciu pílku. Celú skrinku som si bez lepenia poskladal „na sucho“.
Kartáčovanie a povrchová úprava
Viacerí ma varovali, že s tým kartáčovaním to nebude vôbec ľahké, ale šlo to super. Pre istotu som zvolil úzky kotúč s abrazívom, aby sa nim dalo pekne „maľovať“ po dreve v smere letokruhov. Preto som mal aj skrinku nezlepenú, aby som ani náhodou nekrižoval pri kartáčovaní kresbu dreva. Záverečná voskovo olejová povrchová úprava aj vďaka grafitovému pigmentu dodala drevu neskutočnú zamatovú hĺbku a doslova nostalgický feeling.
Tento web používa anonymné analytické cookies na meranie návštevnosti.
